Prvý zväzok Diela Milana Rúfusa obsahuje knihy Chlapec maľuje dúhu, Až dozrieme, V zemi nikoho, Zvony. Všetky básne ich autor, ako aj editor podrobili prísnej jazykovej kontrole. Je to vydanie najdôležitejších Rúfusových zbierok zrelého obdobia "z poslednej ruky". Predslov A. Matuška (prevzatý z dávnejšieho vydania Zvonov).

UKÁŽKY

Chlapec

Rozprávka trpkastá
jak mladé víno šuští.
Zamrzli jazerá,
lekno v nich nekvitne.

Kde bolo, tam bolo,
žil človek tichoústy.
O láske zaspieval
a dostal – prepitné.

Človek

Tak ničomu už neverí, že verí,
že rozdiel medzi životom a smrťou
je iba rozdiel v remesle.

Že život mäkko modeluje v hline,
zatiaľ čo smrť je rezbár.

Ale nakoniec,
nakoniec je to iba remeslo.
Dvoch slepých, ktorí z príliš dlhej chvíle
ním ako putňu plnia náhodu,
že sú.

Čo je báseň?   

Položiť na stôl presné ako chlieb
alebo voda. Alebo
medzi dva prsty soli. To je báseň.

A nestúpať si pritom na päty.
Tým menej na špičky. Mať čas. Z hlboka
vytiahnuť okov a rovno na prameni
si nepostaviť krám, ba ani chrám.

Až budú pstruhy tiahnuť Jordánom,
nekúpiť prút a vedieť, že sa rieka
neskladá z rýb.

Že o to jej je viac,
o čo je báseň väčšia od slova.

Nie kameň.
Socha. Žena Lótova –
to je báseň.

Snímanie z kríža      
 
V kraji, kde iba vietor snímal z kríža,
prichádzal človek s klincom na dlani.
Ním pribili ho k zemi milovanej.
Tak žil, tak umieral.

A všetko je už preč.
Klinec i kríž. Zem, nie už milovaná,
neprijíma. Zem nikoho. A zvyk
poháňa ešte ťažkú od nej dlaň.

Kríž chudoba. Len spomenie si naň
básnik. A niečo tuší. Šepká si:
„I snímajúc ho z kríža, zabili ho.“

Ale i on je mŕtvy. Nekričí.
A bojí sa, že nevie.
A bojí sa, že vie.

Len tak

Len tak
a stále tri dni pred stvorením
je tento národ.
Hruda počatá
dejinami, ich bruchom pokoreným
prenášaná.
A nič sa neráta
ľútosť, nič hnev, môj mlčanlivý hráč.

Len slepec osud takto zanevrie.
Tak nevidomo udrie, že tu plač
nepomáha a bolesť nemá zmyslu.

A tomu dole,
tomu na dreve,
dá hubu s octom,
polievočku kyslú.
Dá chlieb, že kameň pod zubami škrípe,
keď zahrýza.

Len tak. Len tak.

Na jeho smiešnej heraldickej lipe
spievajú vrabce svoje čimčara.

Už ani Pánboh sa oň nestará.
Zabúda ho.