Táto kniha pre čitateľov od 10 rokov je určená najmä deťom, ktoré ešte nevedia, čo to bol holokaust a ako nacisti zaobchádzali so židovským obyvateľstvom. Hrdinom príbehu známej nemeckej autorky kníh pre deti a mládež je chlapec Jaša, ktorý sa celú svetovú vojnu ukrýva vo veži miestneho kostola. Jediným jeho spoločníkom po dlhé štyri roky je vojnový invalid Jednoruký, ktorý chlapcovi pomáha v tomto úkryte prežiť. Kniha je doplnená chronológiou o prenasledovaní a vraždení slovenských židov počas holokaustu.

UKÁŽKA

Február a marec 1945
            Bomby

Poplachy teraz bývajú skoro každú noc a niekedy aj cez deň. Jaša spočítava zárezy v hradách, ktoré Jednoruký robí pri každom leteckom nálete.
 „Čoskoro ich bude šesťsto!“
 Jednoruký stojí pri okne a prižmúrenými očami prečesáva večernú oblohu. Precedí cez zuby: „Pomaly by sme si mali zvyknúť.“
 Siréna trhá nervy.
 „... ale dá sa na to zvyknúť? Keď horel Norimberg...“
 Jaša mlčky prikročí bližšie a zastane meter od okna. Rád by sa niečoho chytil, ale je tu len úzky parapet, na ktorom spočíva mužova päsť. Obloha je sivá a na horizonte bledne posledný červenkastý prúžok denného svetla.    
 Vzápätí priletia bombardovacie lietadlá.
 Niečo je iné ako zvyčajne. Smrknutie Jednorukého splynie s príšerným rachotom padajúcich bômb. Teraz to však nie je Norimberg. Jaša vyvalí oči a natiahne krk. Ešte jeden zásah. A ďalší. Mesto zahalí kúdoľ prachu, rozšteká sa protilietadlové delo. Všetko sa deje súčasne a tak rýchlo, že im nezostáva čas premýšľať, sú uprostred diania aj vysoko nad ním, akoby chceli nepriateľským lietadlám pripomenúť: Aj my sme tu, aj my sme tu!
 „Nemáme sa kam skryť,“ vyletí z Jednorukého. „Keď nás trafia, je po nás... To bol lazaret!“ Zvrtne sa a podíde k telefónu.
 Jaša obehne všetky okná. „Zbombardovali aj stanicu!“
 Jednoruký prestane vytáčať číslo, položí slúchadlo a rýchlo kráča za chlapcom k východnému oknu. Nad areálom stanice sa dvíha hustý oblak prachu. Nič nevidieť.
 „Ideš od toho okna!“ sykne Jednoruký. „Musím podať hlásenie.“
 Kvílivý zvuk sirény stúpa a klesá, stúpa a klesá, mesto sa krčí ako zbitý pes.
 Keď siréna ohlási koniec poplachu, ulice ožijú. Ľudia povychádzajú z domov a pivníc, sivé tiene, bezcieľne sa potulujúce po stemnených uličkách. Až výkrik „stanica!“ ich všetkých prinúti kráčať jedným smerom.
 Jaša počuje, ako Jednoruký telefonuje. Už druhý raz. „Nie, oheň nevidím. Boli to trhavé bomby. Ľudia sa v húfoch náhlia k stanici, azda si dajú pozor...“
 Keď muž telefonuje, chlapec zmeravie ako chrobák po dotyku. Keby mohol, schúlil by sa do klbka ako jež. Akoby aj najtichším pohybom spôsobil zvuk, ktorý by ho mohol prezradiť.  
 Keď slúchadlo zapadne do vidlice, vydýchne si.
 „Okamžite musíš ísť do podkrovia,“ prikáže Jednoruký, „o chvíľu sem prídu!“
 Náhlivo odpracú zopár vecí svedčiacich o existencii ďalšej osoby vo veži, potom Jaša zbehne k únikovému východu. Práve zatvára latkové dvere, keď na schodisku začuje hlasy. Ešte sú dosť ďaleko a chlapec má dosť času postupovať systematicky. Ako vraví Jednoruký: Keď človek postupuje systematicky, nerobí chyby.
 Pre Jašu je strašné byť na povale a nič nevidieť.
 „To bol zrejme iba začiatok,“ vyhlási na druhý deň Jednoruký plný obáv.