Výber z poézie Jeana Portanteho (1950), popredného luxemburského básnika talianskeho pôvodu, píšuceho po francúzsky. Preložil Albert Marenčin.

- Jean Portante, luxemburský básnik, narodil sa roku 1950 v luxemburskom Differdange ako syn talianskych prisťahovalcov, ktorí sa tu usadili koncom vojny, aby tu „začali nový život“. Ako vysokoškolský študent, poslucháč filozofie sa od šesťdesiatych rokov angažoval v „čiernych a červených revoltách“ európskej mládeže proti svetu, ktorý sa vykoľajil a začal strácať ľudskú tvár...A v tejto revolte pokračoval svojskými prostriedkami aj v svojich literárnych začiatkoch.

Písať začal roku 1983 ešte ako profesor francúzštiny, prekladateľ a vydavateľský redaktor (pôsobiaci istý čas aj na Kube), no knižne debutoval až o desať rokov neskôr, roku 1993 zbierkou Otvorené – Zavreté. Odvtedy sa venuje výlučne literárnej tvorbe: v nasledujúcich rokoch vydal rad básnických zbierok, ktoré sú ukážkami zastúpené v tomto výbere, ale aj poviedky a romány, z ktorých jeden, Zomrieť hocikde len nie v Differdange, venoval svojmu rodnému mestu. Treba však poznamenať, že v jeho chápaní je poézia spoločným menovateľom a určujúcim znakom nielen jeho veršov ale aj všetkej jeho literárnej tvorby bez ohľadu na formy a žánre jednotlivých textov.

Jeho dvojaký pôvod (po rodičoch Talian, po rodisku Luxemburčan) poznamenal od začiatku jeho život i tvorbu: dráždivé i mučivé otázky, spochybňujúce jeho pôvod, materinský jazyk, aj domov a vlasť sú stálym zdrojom jeho básnického nepokoja, aj „dvojdomého“ charakteru jeho tvorby. Jeho dilema je tá istá, čo stavia Kaina proti Ábelovi a ktorou trpíme všetci – hovorí Sylvestre Clancier, dôverný znalec Portanteho diela – je to dilema povrazolezca, ktorý upína svoje nádeje k povrazu, spájajúcemu dva svety a pritom si čoraz jasnejšie uvedomuje, že ten povraz je len chiméra: toto poznanie sa potom premieta aj do jeho veršov, kde spojovník, typografický prepis povrazu, je rovnakou chimérou – namiesto spájania rozdeľuje...Zrejme tak ako Sisyfos musí večne pred sebou tlačiť balvan, aj Portante musí skrz básne znovu a znovu hľadať a definovať svoju ľudskú i básnickú identitu, pretože denné svetlo zakaždým spáli v noci napísanú knihu a popol slov hovorí už celkom inou rečou... -

                                                                                                                                   Z doslovu Alberta Marenčina

UKÁŽKY

JEDNI BUDÚ TVRDIŤ ŽE PRŠÍ
druhí budú vravieť o povrazoch
ktorými je nebo ukotvené k zemi
pretože nebo občas odletí
a nechá zem bez prístrešku
iní sa budú prihovárať lodiam
ktoré plávajú v mojich očiach
a možno práve v tejto chvíli
vytlačí niekto
z tuby horizontu
bielu pastu mračien

V PRÍZEMNEJ LÓŽI TVOJHO ÚSMEVU
je dosť vecí na ktoré treba zabudnúť
napríklad včera som zabudol
kostenú výstuž golier košele
aj košeľu
som takisto zabudol
aj telo ktoré vrhá
čoraz väčší tieň
potom som zabudol aj strom i jeho tieň
aj okno za ktorým
ruky mojej matky umývajú riad

                                                                                            Preložil Albert Marenčin