33 básní v slovenčine a 18 básni v nemeckom alebo anglickom preklade spájajú témy židovský osud a holokaust. Ako v predslove píše popredná česká poetka Jana Štroblová, „Richter je básník, spontánně reagující i na sebenepatrnější podněty zvenčí. Schopností bezprostředních reakcí a snahou dodat obecnější platnosti i zážitkům nejsubjektivnějším pripomene tu a tam našeho již nežijícího Miroslava Holuba. U obou je všudepřítomná hořká, až nemilosrdná ironie a kritičnost k jakýmkoli iluzím, ať už osobním či společenským. Holub však měl aspoň jednu víru, a to víru ve všemocnost vědy. Takovou víru Richter nehlásá. Ke všeobsáhlé skepsi ho opravňuje i paměť krve, zadřená tříska židovské zkušenosti (...), jaká snad co do síly tragického prožitku nemá v současné poezii obdobu.“

UKÁŽKY

Korene vo vzduchu

                 Vo vzduchu, tam zostávajú tvoje korene,      
                 tam, vo vzduchu.
                                                         Paul Celan

– Kam, pán inžinier, kam, na hroby?
– Na hroby, pán sused. Máme tam mamičku,
aj brat mi tam leží a ženina neter,
vlani sme ju pochovali, sedemnásť mala,
vraj leukémia. A vy, pán sused?
– Domov. Rýchle sa teraz stmieva.
A to ja najradšej doma…
– Na hroboch ste už boli?
– Nemám hroby. Žena mi ušla, dávno,
ako ráčite vedieť, synovia ešte žijú,
ale až v Kanade, veru, v Kanade…
Nemám hroby…
– A mamička, otecko, bratia,
starí rodičia, kde vám tí ležia?
– V osvienčimskom vzduchu, tam,
vo vzduchu ležia.

Po nás popol   

Adolf Eichmann si v nepriestrelnej klietke
prezerá ruky. To nie sú
ruky vraha!
Veď v jednej papier, v druhej pero…

„Toho popola bola iba hŕstka,“
spomína Michael Gilad,
strážca v jeruzalemskej väznici.
„Mali sme ho potajme rozprášiť
na šírom mori. V Osvienčime
som vídal kopy popola, obrovské hromady.
Až vtedy, keď sme rozsýpali
Eichmannovu hŕstku,
som si uvedomil, aké množstvo ľudí
sa zmestilo do tej hromady.“

Máj 1998

Nohy odchádzajú zo sveta

Nohy ofačované ako Eurydika v Rilkeho básni,
keď navždy vchádza do tmy podsvetia.
Päta amputovaná, palec nakoniec zachránený,
cieva celá zhnitá, vyoperovaná včas.
Nevládala už na nich spočinúť,
nohy akoby chceli odísť z tohto sveta.

Za nocí zaniesli ju za drôty terezínskeho geta,
najslobodnejšie z tela, ktorému hrozí smrť.
Ach, nohy tŕpnuce v prítmí dvora uprostred barakov,
kým český žandár predáva polpeceň chleba
za nezmyteľnú vôňu hustých židovských vlasov.
Po strmých drevených schodoch na pôjd,
kde matka a tety čakajú na pašovanú poživeň…
Nohy, čo bežali by za transportom na kraj neba,
keby vedeli, keby len vedeli všetci…

Nohy Eurydiky, Erikine nohy,
ktoré nevyvedú mŕtvych z pecí...
Nohy, čo odchádzajú z tohto sveta.
Nohy, čo vracajú sa do prítmia geta,
kde tŕpnu a bežia, bežia k prvým hrám,
k pádu, k prvému kroku, ktorý ľaká.

Nohy odchádzajú, nevedia ešte kam.
Zem nad nimi, buď im ľahká.