Franz Kafka, pražský nemecký židovský spisovateľ, ktorý v roku 1924 zomrel ako 41-ročný na tuberkulózu, ovplyvnil ako málokto iný vývin svetovej literatúry 20. storočia. Kafkove romány Proces, Zámok a Amerika, ale aj poviedky, aforizmy, úvahy, denníkové záznamy spred sto rokov fascinujú čitateľov na celom svete svojou "fantazijnou reálnosťou", s akou zobrazil tragickú neschopnosť človeka komunikovať, i jeho osudovú predurčenosť znásobenú byrokratickou odľudštenosťou mechanizmov moci. Aforizmy z Kafkových denníkov a krátke poviedky, črty, náčrty pre toto dvojjazyčné vydanie vybral, zostavil a z nemčiny preložil Milan Richter.

UKÁŽKA

Jedným z najúčinnejších prostriedkov, ktorým zlo zvádza, je výzva na boj. Je to ako boj so ženami, kto-rý sa končí v posteli.

Rozličnosť pohľadov, aké možno mať napríklad pri pozorovaní jablka: pohľad malého chlapca, čo musí natiahnuť krk, aby ako-tak uvidel jablko na doske stola, a pohľad domáceho pána, ktorý jablko vezme a jednoducho ho podá spoločníkovi pri stole.

Jeho únava sa dá prirovnať vysileniu gladiátora po boji, a pritom jeho prácou bolo len vybieliť kút kancelárie.

Keby bolo bývalo možné postaviť Babylonskú vežu bez toho, aby sa po nej ľudia vyšplhali nahor, bolo by im to dovolené.

Nedaj si nahovoriť zlom, že môžeš mať pred ním tajnosti.

Leopardy vtrhnú do chrámu a vychlípu obetné nádoby; opakuje sa to znova a znova; nakoniec sa to dá vopred vyrátať a stane sa to súčasťou obradu.

Tak pevne ako ruka, čo drží kameň. Tá ho však drží pevne iba preto, aby ho hodila čo najďalej. Ale aj do tej diaľky vedie cesta.

Si úloha. Navôkol široko-ďaleko nijaký žiak.

Medzi mladými ženami v parku. Nijaká závisť. Dosť fantázie na to, aby som sa s nimi podelil o ich šťastie, dosť súdnosti, aby som vedel, že som na toto šťastie prislabý, dosť pochabosti, aby som veril, že mám svoje aj ich pomery pod kontrolou. Nie dosť pochabosti, len maličká štrbina, cez ktorú si pohvizduje vietor a zabraňuje plnej rezonancii.

Ak veľmi túžim pestovať ľahkú atletiku, dá sa to pravdepodobne prirovnať k túžbe dostať sa do neba, kde by som smel byť rovnako zúfalý ako tu.

9. januára 1920. Povera a zásada a umožnenie života: Prostredníctvom neba nerestí získať peklo cností. Veľmi ľahké? Veľmi špinavé? Nemožné? Povera je jednoduchá.

RECENZIA

Premiéra Kafku ako filozofujúceho aforistu

Od smrti Franza Kafku uplynulo v júni už osemdesiat rokov, ale tento spisovateľ si nachádza stále nových čitateľov i nových vykladačov bez ohľadu na vkus a módu. Práve on, ktorý prikázal svojmu priateľovi Maxovi Brodovi, aby po jeho smrti spálil všetky rukopisy, čo po ňom ostanú (Brodovi vďačíme, že to neurobil), no ktorý si sám pre seba zaznamenal, že ,,písanie je najplodnejším smerovaním môjho bytia", práve on je doteraz najvydávanejším spisovateľom. Roku 1984 vyšla v Nemecku dokonca aj jeho úradná korešpondencia z čias, keď pracoval v pražskej Robotníckej úrazovej poisťovni.
K prekladom Kafku do slovenčiny pribudol najnovšie zaujímavý výber Aforizmy a iné kruté rozkoše (MilaniuM, Dunajská Lužná 2004), ktorého zostavovateľom a prekladateľom je Milan Richter. Tento výber približuje Kafku u nás doteraz neznámeho, ako aforistu, filozofa, mysliteľa, iba záverečná časť obsahuje charakteristické úryvky z jeho krátkych próz (niektoré vyšli dávnejšie aj v slovenčine). Zároveň je to však Kafka, s ktorým sa stretávame už v jeho poviedkach a románoch, kde sú tieto myšlienky o blúdení, hľadaní, osamelosti tematizované, stelesnené v postavách. Aforizmy a fragmenty, ktoré si Kafka zaznamenával do zošitov a na voľné listy, sú bezprostrednými vytrysknutiami jeho ducha, ale aj produktom celoživotných úvah.
Pri pojme aforizmus sa nám obyčajne vynorí len predstava stručného, duchaplného výroku, ktorý väčšinou ironicky a protikladne vystihuje nejakú činnosť, ľudskú vlastnosť, jav, pričom oblasti aforistických zásahov sú také rôznorodé, že sa z nich nedá vyvodiť nejaká autorova filozofia. Kafkove aforizmy však prezrádzajú veľa o autorovi samotnom, motiváciou mu bol skeptický až nihilistický vzťah k svetu a s tým spojené hľadanie vyššieho princípu a zákona, teda Boha. Mnoho je tu odvolávok na Bibliu, dedičný hriech, vyhnanie z raja, slobodu, dobro, zlo, smrť, pominuteľnosť vôbec, ba Kafka sa nevyhýbal ani úvahám o dobrovoľnom odchode zo života. Obsedantné idey, ktoré v kombinácii s jeho neskoršou chorobou len zvýrazňovali Kafkovo ,,vnútorné geto", ako nazval jeho permanentný stav Max Brod.
Kafka stále cítil, že mu niečo chýba, vedel, že ,,človek nemôže žiť bez trvácnej dôvery v čosi nezničiteľné v sebe, pričom to nezničiteľné, ako aj dôvera môžu pred ním ostať trvácne ukryté. Jednou z možností, ako toto skrývanie vyjadriť, je viera v osobného Boha." Vieru v takého osobného Boha však Kafka nemal, preto tá stála nedefinitívnosť všetkého, a preto aj to prirovnanie viery ku gilotíne, ktorá je ,,taká ťažká, taká ľahká".
Kafka si vedel filozoficky odôvodniť aj problémy svojej najsúkromnejšej existencie, najmä staromládenectvo (hoci bol trikrát zasnúbený), odôvodnenie však ešte neznamenalo pokoj ducha. Na Kafkových aforizmoch vidno, aký bolestne hĺbavý človek sa v ňom skrýval: v jeho poznámkach niet ani stopy po vtipkovaní, ku ktorému žáner sentencie priamo zvádza, no zato sa skvie literárna, miestami hravá brilancia výrazu, vyjadrujúca aj autorovu snahu formulovať myšlienku čo najpresnejšie, ako sme toho svedkami v jeho próze.
Richterov dobre preložený výber vyšiel dvojjazyčne, takže každý si môže hneď porovnať jeho preklad s originálom. Kniha poslúži aj ako interpretačný doplnok ku Kafkovým novelám a románom.
                                      
                                                                                                                JOZEF BŽOCH  5. 8. 2004, SME