Kniha o Blanche a Marii od popredného švédskeho spisovateľa a dramatika P.O. Enquista je románom o láske, o "láske, ktorá premôže všetko". Jej hlavnými postavami sú dvojnásobná laureátka Nobelovej ceny Maria Sklodowska-Curieová a celebrita medzi hysteričkami Blanche Wittmanová, pacientka profesora Charcota. Dve ženy, dva osudy na úsvite epochy s modravým svetlom vražedného rádia v laboratóriách a s obrovskými hríbmi rádioaktívneho prachu, epochy, ktorá prinesie viac otázok než odpovedí. Dve ženy, ktoré sa pýtajú a konajú. Spisovateľ, ktorý ešte nikdy nebol v románe taký osobný. A čitateľ, ktorý má odvahu vstúpiť do knihy, do príbehu.

Knihu preložil Milan Richter (rovnako ako Enquistove divadelné hry Zo života dážďoviek, Obrázkari a Noc tribádok).

UKÁŽKA 

Potom sa Maria dala prezerať poštu, čo za tie dni dostala.
   Bol tu list zo Švédska, od Svanteho Arrheniusa, člena predsedníctva Kráľovskej akadémie vied, ktorá jej pred niekoľkými týždňami udelila Nobelovu cenu za chémiu.
   Na rozdiel od predošlej korešpondencie sa list niesol v chladnom tóne.
   „V istom francúzskom denníku publikovali list, ktorý ste mali údajne napísať, a prevzala ho aj tunajšia tlač. Z tohto dôvodu som požiadal kolegov o radu, ako mám vo vzniknutej situácii postupovať. Prevláda totiž všeobecný dojem – dúfam, že nesprávny – že publikovaný list nie je nijakým falzifikátom.
   Všetci kolegovia mi odpovedali v tom zmysle, že by nebolo žiaduce, aby ste sa tu 10. decembra ustanovili. Preto Vás žiadam, aby ste zostali vo Francúzsku. Nikto nevie s istotou povedať, čo sa môže počas odovzdávania cien stať.
   Keby sa akadémia bola domnievala, že dotyčný list môže byť autentický, s najväčšou pravdepodobnosťou by Vám nebola cenu udelila, kým by ste jej nepredložili dôveryhodné ubezpečenie, že ten list je číry falzifikát.
   Preto si dovolím dúfať, že stálemu tajomníkovi C. Aurivilliusovi alebo mne pošlete telegram toho znenia, že nemôžete pricestovať, a neskôr mi v liste uvediete, že nehodláte cenu prijať, kým sa všetky obvinenia voči Vám nepreukážu ako absolútne nepodložené.“

Ani Švédi ju nechceli.
   Až tak ďaleko to dospelo. Až tak ďaleko sa to dostalo.
   Maria zobudila Blanche a veľmi jasným, takmer detským hlasom jej prečítala celý list.
   Už ma nechcú, povedala po dlhom odmlčaní. Švédi ma nechcú. Želajú si, aby som sa dobrovoľne a v hanbe vzdala tej ceny.
   „A čo máš v úmysle spraviť?“ spýtala sa Blanche.
   Maria neodpovedala, iba šla do kuchyne a pripravila im obom ľahšie raňajky. Potom si od Blanche vypočula pomerne dlhý príval slov, takmer nekontrolovaný, ako Blanche uvádza v Knihe otázok, v každom prípade príval nepublikovateľných slov, ktorými komentovala počin tých švédskych kurevníkov a čurákov z Kráľovskej akadémie vied, čo si trúfli kritizovať jej priateľku.
   „Nemám si čo vyčítať,“ zašepkala Maria takmer nečujne, akoby len na skúšku, akoby si chcela iba vyskúšať, či tie slová majú váhu.
   Nemám si čo vyčítať.
   „Tak im to teda napíš ako odpoveď,“ poradila jej Blanche.
   A Maria to aj tak napísala – v liste členovi akadémie Göstovi Mittagovi-Lefflerovi, v ktorom poukázala na to, že jej cenu udelili za objavy rádia a polónia a že má v úmysle si ju prevziať na predtým už dohodnutom mieste, a to presne 10. decembra roku Pána 1911.

A tak sa aj stalo.
   Pricestovala do Štokholmu 10. decembra ráno za sivého mrholenia a večer toho istého dňa prevzala z rúk kráľa Gustava V. cenu. Počas ceremoniálu sa pohybovala s meravou a vydesenou dôstojnosťou, ľudia si všimli, že má tvár úplne sivú, že vyzerá vyčerpaná a chorá. Mala na sebe, ako napísali noviny Svenska Dagbladet, „svoj – trúfnem si povedať – rafinovane jednoduchý čierny kostým bez akejkoľvek ozdoby“. Žiadne blato. Keď si cenu preberala, „premenil sa potlesk na ovácie“. Podľa Dagens Nyheter sa kráľovi poďakovala „nie veľmi dvornou poklonou“.
   Zaťala zuby – ani na sekundu som sa nedala ovplyvniť šepotmi a narážkami.
   Noviny mlčali, ak o tom vôbec vedeli. Súhlasila iba s jediným rozhovorom; držala pritom celý čas za ruku dcéru Irenu, ktorá s ňou pricestovala do Švédska. Bolo to v Grand Hoteli. Noviny a ich reportéri s ňou zaobchádzali ako s kráľovnou. Zakaždým im znova a znova vravela, že je chorá a vyčerpaná, preto poskytne iba jediné interview. V ten deň, keď odovzdávali Nobelove ceny, uverejnili Dagens Nyheter na celej strane článok Elin Wägnerovej o situácii v Anglicku, teda o zápase za hlasovacie právo žien, najmä o takzvanom boji sufražetiek, ku ktorému došlo 21. novembra a pri ktorom tiekla krv. Konfrontovaná s touto aktuálnou témou Maria odpovedala, že „je, pravdaže, feministka“, lenže pre svoju vedeckú činnosť nemala dosiaľ, žiaľ, čas venovať sa politickému boju. O jej dcére Irene sa píše ako o prívetivej a veľmi vnímavej dievčine. Všetkých znepokojovalo Mariino zdravie, krehké, ako sa písalo. Len raz sa jej mihol tvárou úsmev, pôsobilo to veľmi magicky. Mittag-Leffler predniesol laudácio, vôbec to nevyzeralo, že sa premáha. Maria v svojej nobelovskej prednáške podala prehľad o pätnásťročných dejinách rádioaktivity. Zložila poklonu svojmu manželovi Pierrovi, no zároveň zdôraznila, že výsledky jej výskumov patria výlučne jej a že dostala cenu práve za ne.
   V novinách ani jediná narážka na búrku, ktorú rozpútala jej aféra v Paríži. Jeden večer strávila Maria ako čestný hosť na večeri pre tristo žien, bojovníčok za hlasovacie právo. Nečudo, veď jej udelili dve zo štyroch Nobelových cien, aké sa dovtedy ušli ženám – tie zvyšné dostali Bertha von Suttnerová a Selma Lagerlöfová. Po celé tri hodiny ju obklopovalo ženské teplo, kiežby som len mohla zotrvať v tomto stave oslobodenom od všetkej hanby.