Elias Canetti je u nás takmer neznámy nositeľ Nobelovej ceny za rok 1981. Narodil sa v Bulharsku, študoval vo Viedni, žil v Londýne a zomrel v Zürichu. Cenu dostal za pomerne krátke texty, nesúce veľké významy – aforizmy. Písal aj eseje a rôzne zápisky, ktoré dopĺňajú bohatstvo aforizmov v knihe Tajomné srdce hodiniek. Napriek množstvu chytrých aj diskutabilných postrehov, ktorými nešetril v svojich knihách, píše aj toto: “Človek zozbieral múdrosť všetkých svojich predkov a hľa, aký je hlupák!” Preložil Ladislav Šimon.

UKÁŽKA

Mŕtvi sa živia úsudkami, živí láskou.

Ukradol mi ľavé ucho. Ja som mu uchmatol pravé oko. On si zobral do úschovy mojich štrnásť zubov. Ja som mu zašil ústa. On mi oparil celý zadok. Ja som mu vytrhol srdce. Zjedol mi pečienku. Vypil som mu krv. - Vojna.

Mám hrôzu z boja, ktorý sa nevedie duchovnými zbraňami. Mŕtvy protivník nesvedčí o ničom inom ako o svojej smrti.

Básnik je asi človek, ktorý cíti, čo bolo predtým, aby predvídal, čo bude. Netrpí teda naozaj, iba sa rozpamätáva a nič nerobí, lebo to musí najskôr predvídať.
 
Božím chlebom sú hlasy ľudí.

Koho sme videli spať, toho už nemôžeme nenávidieť.

V temnote zavážia slová dvojnásobne.

Krajina neohraničenej večnosti. Musíme celé dni ísť, aby sme natrafili na niekoho, kto naznačí pohyb malíčkom - inak všetci sedia naokolo nemí a egyptskí.

Úspešný človek počuje iba potlesk. Ku všetkému ostatnému je hluchý.

Never nikomu, kto ustavične hovorí pravdu.

Každý jazyk má vlastné mlčanie.