Jozef Špaček, slovenský prozaik strednej staršej generácie, rodák zo Skalice, vydáva svoju novú knihu, román V ulitách. Je to veľmi decentné i rafinované (kaleidoskopickou formou, postupným odkrývaním postáv, ich osudov) zúčtovanie s érou komunizmu na provinčnej úrovni... zúčtovanie do istej miery aj s očakávaniami protagonistov, ktorí preživajú prelomové roky 1988 - 1989 "v ulitách" svojich profesií, záujmov, drobných intríg, vzťahov...

                                                                                                                  Milan Richter

UKÁŽKA

...
    Časy hustnú, jednoznačne. Ale mne leto veľmi nesvedčí, a toto už vonkoncom nie. Nevedel som v sebe potlačiť stále tlejúce spomienky na Svetlanu, dokonca som sa hanebne bol pozrieť na nich, ako vchádzajú na radnicu a vychádzajú stade už ako manželia! V čiernych okuliaroch a ľahkom klobúku po otcovi! Ako nejaký trápny mafioso, došľaka! Veď už je to viac než rok, čo sme obaja spálili za sebou mosty! Čo mi to stále máta v hlave?! Nezvládol som to, nezvládol! Ako inak sa to mohlo skončiť?
    Neviem, či strávim aj ďalšiu nečakanú ponuku. Mal som už všelijaké návštevy, či ohlasované ako pracovné, alebo prezentované ako súkromné, ktoré sa potom premenili na čisto pracovné. Tú z utorka poobedia neviem zatiaľ nikam zaradiť.
    „Som inžinier Augustín Hanečko," predstavil sa mi starší muž distingvovaného výzoru a pevne mi stisol ruku, čo som pokladal dobré znamenie. Som celý nesvoj z ľudí, ktorí vám pri stretnutí podávajú pravicu ako zdochnutú rybu. Tento človek mal evidentne v sebe akýsi zvláštny náboj. Ale ešte niečo ma uviedlo do stavu napätosti, neurčitý pocit, že tohto muža nevidím v živote po prvý raz.
    „Bol by som rád, keby ste si moju návštevu nevysvetľovali zle," pokračoval tichým, no rozhodným hlasom. Nezmohol som sa na nič iné ako na to, že som ho počúval napoly zhypnotizovaný, no v duchu som sa jednostaj potreboval vrátiť niekam, do nejakého času či priestoru, do situácie, v ktorej sa na sto percent vyskytoval aj tento tajnostkársky muž.
    „Poznám vašu prácu, vaše články, štúdie i odborné zámery." To už bola konkrétnejšia, ale aj znepokojujúcejšia informácia. Inžinier, a s takýmito záujmami?! To nie je celkom bežné... Ale kde som ho už, došľaka, videl?!
    „Nie som v našom meste a v okolí sám, čo sa zaujíma o vás." Táto veta ma zamrazila, tá formulácia sa priveľmi blížila k situácii, ktorá nedávno vystrašila nášho riaditeľa. Tajomne pôsobiaci muž zrejme na mne vybadal, že som pri jeho slovách spozornel, zľahka sa usmial a pokračoval trocha menej oficiálne: „Pochopiteľne, nie tak, aby ste z toho mali zlý pocit. Zaujíma nás okruh vašich profesionálnych záujmov, nasadenie, s akým sa venujete svojej práci, a najmä vaše jednoznačne pevné morálne krédo, ktoré z vás robí človeka na úrovni..." Bolo to akési potuteľné mazanie medu, dobre sa to počúvalo, ale stále mi nebolo jasné, kam vlastne mieri. Potom to však prišlo.
    „Budem otvorený. Neviem, či vás to prekvapí, možno máte dostatok informácií aj z neoficiálnych sfér. Obnovujeme činnosť lóže slobodomurárov. Domnievame sa, že prichádza vhodný čas, aby sa aktivizovali najšľachetnejšie myšlienky a zámery, ktorých nositeľmi sú práve majstri..." Tak toto som teda nečakal! Vyznávači uhlomeru, kružidla a slova Božieho chcú byť zasa na scéne! Ale to je nezmysel, oni nikdy neboli na scéne, boli vždy decentne v zákulisí, boli - a ako! O tých na Slovensku viem žalostne málo, ale môjmu hosťovi to nemusím hovoriť. Nech pokračuje, nech trocha odkryje karty!
    „To myslíte vážne? Slobodomurári? Nie je to, ehm, nebezpečné?! Na nich mal každý režim ťažké srdce."
    „Režim! Čo je to režim, pán doktor? Má zmysel túto problematiku obmedzovať na starosti s akýmkoľvek režimom? Naše účinkovanie bolo, je a bude nadčasové!" s ohňom v hlase pritvrdil pán inžinier.