Vybrané básne významného slovinského básnika, dramatika, esejistu a prekladateľa Borisa A. Novaka (1953).

Vo svojej poézii Boris A. Novak spája formálnu disciplínu s esteticky príťažlivými lingvistickými metódami, invenčne skúma hĺbky svojho hlavného zaujatia: hľadanie záhadného spojenia medzi „zvukmi“ a „významami“ slov. Nehľadá teda nič menšie ako zdroj básnickej pravdy. Jeho básnický jazyk si úspešne prisvojuje každodenné slová, pričom ich používa v nových kombináciách  a umiestňuje v nepoznaných pozíciách. Tým nám dovoľuje vidieť, ako sa dajú limity poznaného rozšíriť zväčšovaním limitov toho, čo je povedané.

                                                                                             Z doslovu Aleša Debeljaka

UKÁŽKY

NEPRÍTOMNOSŤ

Neprítomnosť ma obklopuje,
tá truhla vzduchu sklenená,
tichý, mäkký prach sa snuje
na konci nášho chodenia.

Neprítomnosť mi pripomína
tvár neslýchane známu,
tajomná zatvorená skriňa,
čas pečatí ju samu.

Pamäť, jediný kľúč,
neprítomnosť v bezdní otvorí
z tisíc očí letiaci lúč.

Vstúpim doň, bolia otvory
roztvoreného tela, čŕt,
neprítomnosť, najživšia smrť.

ZÁVRAT

Hĺbka sa rozstúpila na dve strany
podo mnou, maternica všetkých záhad,
ťah do šialenej studne nevie váhať,
prastrach: hlas, keď je hrtan prerezaný.

Detský strach z hĺbok neváha ma poslať
zrkadlom zakryť priestor prepadliska:
tu na brehu sa živým striebrom blýska
každá vec ako rozprávkový poklad.

V zrkadle všetka prítomnosť sa pretne
v najužšom priestore, priam v nekonečne:
hladina skla je v ňom, i hladkosť kláta.

Už nebojím sa hľadieť do priepasti.
V klzkosti zrkadla je úzkosť zliata,
tam v ňom pod povrchom je závrat strasti.

                                                                           Preložil Ján Buzássy v jaz. spolupráci s Anežkou Kočálkovou