Výber z poézie poprednej súčasnej českej poetky, pričom dve tretiny básní sú v preklade do slovenčiny a jedna tretinu tvoria básne v českom origináli.

"Štroblovej poézia nepodáva básnivý opis skutočnosti, hľadá jej pravdu v pravde básne. Vyslovuje ju prudkým metafyzickým gestom, ktoré sa snaží nachádzať metafyzický osud sveta. (...) Jej verš má špecifickú váhu, jej báseň je tvar. Poézia je pre ňu údelom. Napnutá struna. Iba tá znie."

                                                                                                z doslovu Vladimíra Justla

UKÁŽKY

Leto

Nad všetkým žiarivý plač smoly.
Leto prekrylo vínnou révou koly.

Som letokruh,
okamih, mih v dreve.

A – hlavy odložené v réve,
v lístí, čo slepé je jak vraždy –

chvíľu sa objímame navždy.

List

Smutno...
Zas: každý inde. Kto kedy splietol
viac uzlov ako ja, zo smútňavy a nepekna,
vieš?
V parku usedavo sneží na tuje.

Lež:       
Spomenieš si – a u mňa zažne sviecu vietor.
Stretneme sa – a nezrúti sa klenba nebeská.
Tak spolu ovládame Vesmír.
A Boh tu je.

Nepokoj

Bol západ, akoby pokľačiačky u býka
kajal sa toreador. Prikrytý plášťom krvi.  

Zavyli hviezdy,
hloh skučí,
topoľ kuviká –

zasa sa ako líška nepokoj v nás mrví.
 
(Prebehnúť ešte kradmo, letmo humná...
Tma, ó, stoj, chytro ten šarlát olemuj!
Bože môj, daj, nech ešte raz som nerozumná!)

                                                                                  Preložil Milan Richter