Harry Martinson, švédsky básnik a prozaik, laureát Nobelovej ceny za literatúru (1974), patrí k popredným severským autorom 20. storočia. Obdivoval budhizmus a vôbec orientálne filozofie, čo mu umožňovalo nazerať na hriechy a prehrešky novej doby z inej perspektívy. Tento knižný výber jeho poézie vyšiel v slovenčine vôbec po prvý raz. Vybral a preložil Milan Richter.

UKÁŽKY

List (2)

Unášal vietor jeden list
nocou, čo bola pustá.
List napísali v záhrobí
ruka a mŕtve ústa.

Do prázdna noci svieti list,
vetry ho, kam chcú, nesú;
tu zachytí sa o vrátka,
tu o plot, o trs vresu.

Pečiatka noci Hádovej
a vnútri pár slov hlása:
Jeden deň s tebou prežitý
bola by moja spása.

Poslucháč

Bol som malý, smel iba počúvať –
pri ohni sedeli starci a čičíkali
svoje údajné hriechy, kiež prespia
do súdneho dňa, keď vykupiteľ
pribitý na kríži zmyje z nich vinu.

Mačka priadla a oheň praskal, komín hučal...
A niekto spieval s hrôzou v hlase
o dievčine, čo šliapla na chlieb.

Bezzubé ústa bľabotali do jesenných hmiel
o lepre, čo sa semení v močiaroch,
a o trpkom kvete námeľu.
Mrzol som pri ohnisku svojho detstva.

Vzťah

Medzi poéziou, čo prebýva v tvojom srdci,
a vlčím makom jestvuje zmluva
spísaná vetrom a podpísaná zánikom.
Napísali ju pierkom žeriava
namočeným v krvi podenky.
Pisatelia si robia starosti,
ako preľstiť život,
aby zavoňal slovám tak, že budú
schopné plodiť trvácne sny.

Veru, sny treba stavať bezpečnejšie než mestá,
dennodenne ich treba opravovať
a plátať po ničivých útokoch zuba úžitku, 
ktorý je horší než zub času.