Nór Knut Ødegård patrí k popredným spisovateľom Severu – v súčasnosti je najprekladanejším nórskym básnikom. Prekladateľ M. Richter pripravil rozsiahly výber z Ødegårdovej najnovšej tvorby (Stefensenov dom, Svätá omša, Vyhliadka, Kvitne tak šialene) a priradil k nim niekoľko básní z 80. a 90. rokov. V širokodyšných básňach, ktoré nám formou pripomínajú R. Jeffersa, W. Whitmana alebo S.-J. Persa, básnik naplno obnažil svoju bolesť aj svoju vieru v Boha. Bolesť zoči-voči duševne chorej dcére a jej víziám, bolesť zoči-voči starnúcej manželke a vlastným chorobám, bolesť zoči-voči utrpeniu, akému sú vystavované predovšetkým nevinné a bezbranné tvory: deti, duševne chorí ľudia, ľudia na periférii spoločnosti. Reflektujúc toto všetko originálnym, často epickým veršom, vedie autor zároveň dialóg s Bohom, čím vzniká konfrontácia profánneho sveta so svetom božským, pátos sa mieša s civilným slovným prejavom, vrúcnosť a hlboká ľudskosť básnika naráža na krutosť prírody a diabolstva v človeku.

UKÁŽKA

O videniach a hlasoch
(Jens a Mette)

Moja dcéra je veľmi chorá: schizofrénia. Máva
videnia a počuje hlasy, ktoré neexistujú, vraví doktor v bielom,
ktorý ju lieči chémiou.

Moja dcéra je teraz veľmi psychotická, strašne sa bojím, otec, vraví, vidí,
ako zabíjajú ľudí a spaľujú mŕtvoly,
až dym z toho ohňa, celý strieborný, stúpa k nebesiam, kým popolom
hnoja polia so zeleninou: rastie tam vodnica biela na tých
poliach za modravého svitu mesiaca, hovorí moja dcéra.

Vraví, že mrzákom a bláznom dávajú jed a potom
že z mŕtvych stiahnu kožu a kožu preparujú a posielajú
šičkám, ktoré z nich zhotovujú tienidlá na lampy. Ich koža
je žltučká, vraví.

Tu na odd. A na mňa uprene hľadí a vraví,
žijeme na obrovskom bitúnku, tam za tou stenou zabíjajú bláznov. Vonku
sa tiahnu hlboké lesy
a v nich pod vresom ležia tisíce lebiek.
Moja dcéra má genetickú chybu.

(...)

                                                                              Preložil Milan Richter