Prvý reprezentatívny výber z básnickej tvorby a korešpondencie zakladateľky severského modernizmu Edith Södergranovej (1982-1923). Podobne ako Američanka Emily Dickinsonová si aj Edith bola istá tým, čo prinášala nové: "Moja sebaistota sa zakladá na tom, že som spoznala svoje dimenzie. Nepatrí sa mi robiť sa menšou, než som," šprihla do očí potenciálnym neprajníkom v úvodných poznámkach k svojej druhej knihe Septembrová lýra (1918). Bola to skôr obrana ranenej bytosti než náčrt rodiacej sa poetiky. Jej debut Básne (1916) totiž fínska literárna kritika neprijala kladne. Vyčítali pomerne mladej autorke absenciu rýmov a rytmu, ba aj obsahu. Len výnimočne sa objavili hlasy, ktoré naznačovali, že poetka hodlá predstaviť vo Fínsku nový poetický smer. Zdá sa, že nežičliví kritici boli o 20-30 rokov pozadu za vývinom modernej európskej poézie a že Södergranová prišla privčas v krajine, kde nemecký expresionizmus a Nietzscheho filozofia ostávali takmer nepovšimnuté. Fínsko krátko pred boľševickou revolúciou bolo skôr krajinou, ktorá nejestvuje, a ani obdobie po r. 1917, keď Fínsko vyhlásilo samostatnosť, neprinieslo pokoj prihraničnej Karélii, kde Edith Södergranová žila so svojou matkou v osade Raivola. (...)
To, čo má prísť, príde: chudoba, raivolská samota, priame aj nepriame dôsledky boľševickej revolúcie v Rusku, pokusy o etablovanie sa vo fínskošvédskej poézii, o získanie trošky uznania a slávy aj v Nemecku (odkiaľ prijala a osvojila si Nietzscheho aj expresionizmus), hrdosť, vrúcny vzťah k spisovateľke a literárnej kritičke Hagar Olssonovej, rozvíjajúci sa najmä v listoch... a nakoniec smrť, tichý odchod... zničenie jej hrobu pri presunoch frontu počas rusko-fínskej vojny... Ale čosi podstatné ostalo: životodarné slnko putujúce vesmírom, Södergranovej uhrančivá, navonok prostá, no vnútri žeravá a úžasne živá poézia. Naozaj mala Edith pravdu, keď pred takmer 90 rokmi napísala: Nepatrí sa mi robiť sa menšou, než som.

UKÁŽKY

Vierge moderne

Ja nie som žena. Ja som neutrum.
Som dieťa, páža, smelé rozhodnutie,
som smejúci sa pás šarlátového slnka...
Som sieť na všetky nenásytné ryby,
som prípitok na počesť všetkých žien,
som krok v ústrety náhode a záhuby,
som skok do slobody, k sebe samej...
Som šepot krvi v mužovom uchu,
som triaška duše, túžba a odopretie tela,
som štít nad vchodom do nových rajov.
Som plameň, skúmavý a nebojácny
som voda, hlboká, no po kolená smelá,
som oheň a voda v čestnom a slobodnom zväzku...

Naše sestry chodia v pestrých šatách   

Naše sestry chodia v pestrých šatách,   
naše sestry si pri jazere spievajú,
naše sestry sedia na kameňoch, čakajú,
do košov nabrali vodu a vzduch
a vravia tomu „kvety“.
Ale ja objímam rukami kríž
a plačem.
Bola som kedysi poddajná ako zelenkavý lístok,
visela vysoko v modrom vzduchu,
keď v mojom tele sa skrížili dve čepele
a neznámy víťaz ma pritiahol k svojim perám.
Jeho tvrdosť bola taká krehká, že ma nerozdrvila,
na čelo mi pripevnil žiarivú hviezdu    
a opustil ma chvejúcu sa plačom
na ostrove zvanom Zima.

                                                    Preložil Milan Richter