52 básní tejto knihy hovorí o strate milovaného otca a o ťažkom zápase autorky vyviesť ho z ríše smrti, prinavrátiť mu život. Ak už nie život skutočný, tak aspoň život v jej veršoch. Poetka sa stáva Eurydikou... V poznámkach to Tafdrupová vysvetľuje takto:

„Mýtus o Orfeovi je veľmi maskulínny. Orfeus chce vyviesť svoju milú z podsvetia. Žena z tohto mýtu je nielen pasívna, ale aj mŕtva. Mýtus z nej spravil objekt. Ale Eurydika predsa bola predtým živá, patril jej život... Určite mala otca a nad jeho smrťou smútila. Predstavujem si teda, že Eurydika sa vedela radovať i smútiť. (...) V mýte patrí hlas mužovi. Ako poetka som si mohla vybrať: Buď sa stotožním s Orfeom a potlačím rolu pohlavia, alebo dám hlas Eurydike. Tak či onak, v tejto knihe má Eurydika centrálnejšie postavenie než v textoch iných autorov. Niekto môže namietnuť, že v mojom rozprávaní sa pôvodný mýtus úplne stratil. A niekto iný zase môže pokladať moje uchopenie mýtu za jeho rozšírenie až tam, kde som si to sama želala: do sfér, ktoré ma zaujímajú. Stal sa z toho teda nový príbeh, v ktorom si Eurydika ide po svojho mŕtveho otca.“