Nové (opravené) vydanie autobiografického románu Alfréda Wetzlera ČO DANTE NEVIDEL ako 1. zväzok novej edície PAMÄTAJ. Vydavateľ do knihy zaradil aj Správu Wetzlera a Vrbu, ktorú z autorizovanej nemeckej verzie preložil Milan Richter, pretože slovenský originál Správy sa nezachoval. Správa vyšla po prvý raz v slovenčine. Súčasťou knihy je štúdia Osudy jedné zprávy českého historika M. Kárného, prológ k Správe Wetzlera a Vrbu od britského historika sira M. Gilberta a doslovy A. Matušku a I. Kamenca. Knihu dopĺňajú umelecké fotografie R. Kostova a dokumenty z archívu A. Wetzlera.

Z doslovov a štúdií

„Wetzler bol hlavnou postavou v najpozoruhodnejšej dráme celej druhej svetovej vojny, ktorej cieľom bolo zachrániť ľudské životy.“ 
                sir Martin Gilbert, 2007

„Kniha Čo Dante nevidel je náš najlepší román vo svojom žánri.“
                Alexander Matuška, 1964

„Wetzlerov román (...) nesie v sebe morálne posolstvo o odvahe človeka postaviť sa proti zlu aj v najťažších či navonok beznádejných situáciách... A obsahuje ešte jedno nadčasové poznanie: Holokaust sa nezačal až vtedy, keď jeho obete hnali do dobytčích vagónov deportačných vlakov, ani vtedy, keď sa ocitli pred bránami vyhladzovacích táborov, resp. plynových komôr. To bolo „iba“ vyústenie procesu, ktorý sa začínal verbálnymi útokmi, ostrakizovaním a perzekvovaním určitej skupiny občanov, ktorí boli vzápätí označení za nepriateľa národa, štátu a celého ľudstva...“
                Ivan Kamenec

„Ze všech zdařilých útěků osvětimských vězňů můžeme za nejvýznamnější považovat útěk Wetzlera a Rosenberga, budeme-li jejich význam poměřovat jejich ohlasem. Stalo se tak zásluhou zprávy, kterou po svém útěku napsali už na Slovensku. V historické literatuře je známa jako Zpráva Wetzlera a Vrby, protože Walter Rosenberg si už ponechal jméno Rudolf Vrba, na které mu československý odboj pořídil falešné papíry. Alfréd Wetzler si své jméno z ilegality, Jozef Lánik, ponechal jen jako literární pseudonym. (...)
Osvětimské poselství, sepsané v Žilině, nechtělo být jen historickým dokumentem ani jen epitafem za osvětimskými oběťmi. Chtělo se stát výstrahou lidstvu, burcující k činům.“
                 Miroslav Kárný