Výber z poézie popredného macedónskeho básnika, esejistu a prekladateľa. Jeho básne boli preložené a vyšli v 30 knižných výberoch v 20 jazykoch sveta. Za svoju tvorbu dostal viacero cien, vrátane Ceny Fernanda Rielu za mystickú poéziu (Španielsko), Ceny Jána Smreka (2010) a Zlatého venca Stružských večerov poézie (Macedónsko 2011). Básne vybral a preložil Igor Hochel. Niekoľko básní v preklade Františka Lipku sme prevzali z prvého knižného výberu básní M. Matevského Oslovovanie predka (1985).

"Matevski je básnik hlboko vnímavý, detailne pozorujúci, o čom svedčí kompetentný spôsob vytvárania obrazov a náznakov ako odrazu autorovho vnímania, vciťovania sa do okolitého sveta a prežívania každodennosti. Aj vo svojej neskoršej tvorbe je jednoznačne básnikom hodnôt, vracia sa k bohatým zdrojom prírody, mytológie a histórie, vyberajúc si z nich prvky, ktoré sú nositeľmi esenciálnych, univerzálnych posolstviev."

                                                                                                                       Zvonko Taneski

"Je to poézia, ktorá zohľadňuje priestor Macedónska, ale súčasne je spojená s hodnotovo produktívnymi trendmi inonárodnej poézie, s tou jej časťou, ktorú pociťujeme ako univerzálnu. (...) Mateju Matevského vnímam ako lyrika spájajúceho obraznosť napájajúcu sa najmä z macedónskych prírodných zdrojov s úvahovosťou rozohrávajúcou viacrozmernú tému času. Reflexia je ťaživá, ako to vyjadruje obraz lyrického subjektu a básnika ,kameňom hlavy / v dlaniach´."

                                                                                                                   Prof. PhDr. Ján Zambor, CSc.

UKÁŽKA

Existencia 

Sme tu Azda odpradávna   
odjakživa pod nebeskými znameniami
Nie ako prízraky naviate znepokojenou
mysľou Nočnými morami času
Krv čo sa pohybuje v priestore 
k svetlám budúcich hviezd
jestvuje kým vyteká z otvorených hrdiel
tepien Vpíš si 
do svojich hlbokých vrások
červenú farbu bolesti
temnú tvár zeme
Sme tu Stále premýšľame no strach
prichádza z hĺbok Z neznámych území svedčiac
o krátkej jari O prameňoch ktoré vyschnú
od smiechu O žite čo vädne
pod nebom ktoré začiernili
nezvané vtáky
Sme tu A kde by sme boli Keď tu máme všetko
Aj more už dávno
zmiešané s našou krvou 
 
Ohrada                                                                        

Pozerám na teba ďaleko od ohrady storočia
zanietene ju staviaš
kameň po kameni
deň za dňom
nehľadiac    
na noc čo sa náhli ani na zore ktoré rastú
pred slepotou spánku
čo ťa podopiera

Kým však ty staviaš čo sa pominulo 
opustili ťa vnuci pravnuci
opustil ťa celý rod
A ohrada sa už týči
pekná
biela
a pustá
A ty sa začínaš pozerať ponad ňu
ako na otvorený hrob
do ktorého sa poberieš
s kameňom hlavy   
v dlaniach 

                                                                                   Preložil Igor Hochel