Emily Dickinsonová (1830 – 1886 / Amherst), severoamerická poetka, ktorej svetová sláva sa začala až polstoročie po jej smrti, napísala 1789 básní, z ktorých len desať uverejnili, kým žila. Svoje témy (prírodu, živly, lásku, smrť, osud, nesmrteľnosť, vzťah k sláve, viere, hudbe) skúmala a obnažovala väčšinou vo veľmi krátkych básňach s takou tajuplnou a dokonalou sviežosťou, že čitateľ má pri čítaní pocit, akoby báseň s celou svojou dramatickosťou vznikala rovno pred jeho očami. Modernosť Dickinsonovej poézie tkvie nielen v spracovaní témy (často príbeh rozpovedaný „zvnútra deja“ a opierajúci sa o „bezvýznamný“ detail), ale aj v osobitom používaní metra, rytmu a najmä rýmov, spomedzi ktorých uprednostňovala tzv. konsonančné a asonančné zvukové zhody. Výpoveď básne často fragmentovala pomlčkami a vysúvaním vetných členov mimo vetný, ba aj myšlienkový rámec. Veľkú väčšinu svojho života prežila v rodičovskom dome v puritánskom prostredí novoanglického mesta Amherst. Nikdy sa nevydala a posledné roky odmietala chodiť do spoločnosti či prijímať neznámych hostí. O to bohatší život viedla v spoločnosti svojich kníh, básní a desiatok listov, ktoré písala a dostávala. Náš postoj k Emily Dickinsonovej sa s pribúdajúcim množstvom sekundárnej literatúry mení: dnes ju pokladáme za veľmi inteligentnú a emancipovanú poetku, ktorá svoj „list svetu“, tomu budúcemu, posielala vo veršoch jedinečnej sily a krásy. Tie verše nás „učia celú lásku“ – k životu, tajomstvu bytia, k človeku, vesmíru, Bohu.

Tento výber po prvý raz prináša slovenskému prípadne aj českému čitateľovi „the basic Emily Dickinson“ dvojjazyčne, so zachovaním všetkých Dickinsonovej osobitostí v origináli (veľké začiatočné písmená veršov a kľúčových slov, pomlčky, atď.) a mnohých tiež v preklade. Zaradili sme doň aj väčšinu básní z výberu Monológ s nesmrteľnosťou (Tatran 1983) – všetky však podstúpili zásadnú revíziu zo strany prekladateľa M. Richtera a veľmi často tak vznikol nový preklad. K výberu básní sme priradili aj to najpodstatnejšie z korešpondencie E. Dickinsonovej s literátom T. W. Higginsonom. V listoch sa priam ukážkovo zrkadlí Dickinsonovej práca so slovom a štýlom, jej enigmatickosť, ale aj túžba dozvedieť sa, či jej „verše sú živé“.

Prekladateľ navštívil Amherst, dom a hrob E. Dickinsonovej, ako aj jej archív v Amherst College po prvý raz v máji 1990 a odvtedy ešte vzrástol jeho záujem o život a tvorbu poetky. Výsledkom Richterovho štúdia Dickinsonovej listov, monografií o nej (Sewall, McNeilová, Farrová), ďalšej sekundárnej literatúry, ale aj prekladov do dánčiny, nórčiny či nemčiny je výber Učili sme sa celú lásku. Predkladáme ho čitateľom v nádeji, že Dickinsonovej mnohovrstevnatá poézia sa prihovára ponad oceán času a priestoru priamo od srdca k srdcu, od mysle k mysli, od tvorivej imaginácie k fantázii vôbec, bez ktorej by sme nevedeli naplno vnímať a prežívať krásu života, blaženosť i bôľ lásky a krutú nevyhnutnosť smrti.

UKÁŽKY

1523
Nevieme, idúc, že sme na odchode –
Vyjdeme z dverí, samý žart,
osud – nám v pätách – zamkne: nikomu tu
nebudeme už na príťaž.

511
Keby si prišiel na jeseň,
vymietla by som leto,
s úsmevom napol, s úškľabkom,
ako gazdiná muchu – metlou.

Ak o rok ťa mám uvidieť,
z mesiacov guľky spravím,
každú zvlášť do šuplíka dám,
aby sa čísla nezmiešali.

Ak by si meškal stáročia,
na prstoch odrátam ich,
kým nakoniec sa prepadnú
až k protinožcom – samy.

Keby som vedela, že život
sa skončil – ten tvoj – môj však nie,
ako šupku ho odhodím a
k večnosti pridám sa, a hneď –

No neistota, ako dlho
toto „medzitým“ potrvá,
ma trápi ako čmeliaka, čo
žihadlo zatiaľ – ukrýva.

1732
Môj život dvakrát skúsil smrť –
No musím ešte zažiť,
či nesmrteľnosť nechce ma
po tretie k zemi zraziť

tak beznádejne surovo,
ako keď dvakrát sekla.
Rozchod – všetko, čo vieme o nebi
a čo nám stačí z pekla.

                                                                                            Preložil Milan Richter