Tretí zväzok Diela Milana Rúfusa obsahuje štyri básnické knihy pre dospelých z 80. a 90. rokov: Neskorý autoportrét, Čítanie z údelu, Vážka, Malá nočná hudba. Knihu ilustroval Dušan Kállay, úvodnú štúdiu napísal Ján Zambor.

UKÁŽKY

Ibaže sú deti...

Čo tuším občas, nechám radšej tmám.

Aká nás ešte čaká bolesť? Kde sa vynorí
z hlbiny dňa či noci? Z akej chvíle
vytryskne náhla a taká samozrejmá,
akoby bola odjakživa tam?

Veľmi sa bojím, že miera Tvojho hnevu
sa naplnila, Pane. A že v Sodome
už nieto spravodlivých.

Ibaže sú deti.
Ako naložíš s deťmi? Ako príroda,
čo jakživ plytvá mláďatmi, keď svedčí
vo vlastný prospech?

No Ty si od nej väčší.
Práve väčší
tým menej môžu, o čo viacej smú.

Radšej mi z očí nesnímaj tú tmu.

Pán Björnson

Kto o nás rozpovie,
ak my sme nemí?
Všetko je, kde má byť:
voda je v okove,
studňa je v zemi –
všetko je pri sebe.

Len my sme mimo.
V tíšine posunkov,
v jazyku mímov.

Kto si nás prečíta
a za nás povie,
pán Björnson..?

Veď i tá
večnosť je v slove.
Kto jej raz dosvedčí
pred Božím kreslom
stádočko bez reči?

Slovensko bez slov.
Pán Björnson.

Básnik a bolesť
V. Holanovi

Áno, môj básnik,
aj ja už žijem potrebne dlho na to,
aby som poznal. Akýže to zvuk
dolieha ku nám z podstatových hlbín.
Že to tam sumec práve dojedá
zvyšky Ofélie a o poschodie vyššie
stoická mačka na záhradnom múre
povahou veci žerie slávika.

Poznám ten zvuk a ani sa už nebúrim.
Už vlastne iba jedno neviem prijať:
načo je tomu navyše ešte básnik,
načo sú veľké smutné oči srny?
Čej zvrátenej a scestnej radosti tu
nestačí tŕň
a chce i nahých v tŕní?

Pax humana

Picasso nás bol varoval:
- Nemaľoval som holubicu, bol to holub.
A na holuba pozor, je to drsný vták.
Otec ich kreslil celé dni
a hovorieval o nich tak,
akoby chutnal zlomené víno: „Holub
je, chlapče, tvrdý, chce neúprosne svoje.
Mäkké sú, pravda, jeho prsné piesne.“ –

Čo pamätá si Pablo Ruiz, to je
akoby rőntgen Picassovho oka:
i hlboko i presne.